Väščinou začíname za ranného detstva, také tie základy. Neskôr si prejavy okrôchanosti cibríme a zdokonaľujeme sa v nich. Čo to vlasne slušnoť je? Dodržiavane akéhosi všeobecného kódexu čo je a čo nieje prípustné? Ale ako taký kódex vlastne vznikol? Existuje záruka, že ak budem na človeka slušná, tak bude aj on na mňa? Alebo platia iba jednosmerné pravidlá?
Dnes ak povieš o človeku, že je slušný, je to skoro ako nadávka. Pri niektorých povolaniach si zamestnávatelia od svojich zamestnanov príjemné vystupovanie priam vyžadujú. Sú to poväčšine služby, kde prichádza do styku človek s väčším počtom ďaších ľudí, alebo aj jeden na jedného. Ako sa však pripraviť na situácie, kde je dávka príjemného vystupovania a ochota pomôcť pošliapaná krikom, nadávkami - aj hrubými - , neúctou a nepochopením?
Pomôže tu asi len skúsenosť, ktorá sa na človeka nalepí, ak je ochotný svoje správanie sa vypilovať do dokonalosti. Čo ak ale nastane konflikt, kde slušnoť ostane bokom pretože to proste inak nejde? Skúste sa ponoriť do príbehu, ktorého som bola svedkom.
V supermarkete si zákazník vyloží na pohyblivý pás tovar a postúpi k pokladníkovi.
" Dobrý deň" - pozdraví pokladník a zákazník na to: "Čo sa tu toľko ksichtíte, robte si svoju robotu a dajte mi tašky, pretože ja som tu zákazník a je vašou psou povinnosťou mi dať tašky!" Toto všetko na obareného pokladníka zrúkne nabrúsený kupujúci a to prosím pekne v jednej vete!
"Len som Vás chcel pozdraviť a tašky vám samozrejme dám, aby ste si nákup zabalili, ale ešte som nestihol, pretože zatiaľ len na mňa zbytočne kričíte." odpovie pokladník a tašky na zabalenie nákupu mu podáva.
"Viete kto ja som?! JA som tu zákazník a vy budete robiť to, čo JA poviem. A keď poviem, že mi dáte tašky, tak mi ich dáte. A ak poviem, že mi máte ten nákup aj vy osobne zabaliť, tak to urobíte. A ak poviem, že mi ho odnesiete do auta a u mňa doma vyložíte, tak pôjdete a urobíte to, čo som vám povedal! Pretože to z MOJÍCH peňazí žijete!!!!!!!"
"A nemám vám ho v tom aute aj vyfajčiť?" opáčil pokladník. V tej sekunde bolo po probléme.
Týmto sa nechcem zastávať aj jednej zo strán, je to len jedna z mnoha situácií, ktoré som zažila. Práve preto, že na oboch stranách sú aj slušný aj neslušný ľudia.
Jednoznačne však beriem slušnosť samotnú.
Vždy a za každých okolností. Alebo aj snahu oňu. Pretože mám pocit, že sa snažíme až príliš málo. Je absolútne normálne o čokoľvek požiadať. Nie metať blesky hlava nehlava, pľuvať a kašľať na každého už s predstihom!
Požiadať, ale slušne.........