O čom by také športové podujatie malo byť? No, o športe samom, povedal by asi každý. Futbal bol super. Konečne som videla po ihrisku sa pohybovať futbalistov. A že to neboli iba bezduché figúrky, ktoré sem-tam obrátia hlavu a prešľapujú z nohy na nohu, len nech to už rozhodca odpíska. To boli prosím pekne ozajstní futbalisti. A čo je na tom najlepšie, boli naši!
Vyhrali sme, a to zaslúžene, to sa musí nechať.
Tiež ma ale zaujali talianskí hráči. Do poslednej minúty sa snažili, chápem nehcelo sa im veľmi domov. Jeden musí prehrať vždy, to je fakt. Mrzelo ma ale, že sa ani nerozlúčili zo svojími fanúšikmi. Nebolo vidieť ani na jednom zo záberov v TV, aby nejaký talian podal nášmu hráčovi ruku, alebo podobné priateľské gesto ako výmena dresu atď. Chápem, že nechuť z prehry dokáže zrejme každému dokašľať náladu, ale o tom prosím pekne v športe ide! Výhra patrí iba jednému.
Pri takýchto momentoch sa ukáže skutočný športovec, ktorý aj prehru dokáže zvládnuť, a uznať, že súper bol jednoducho lepší. Skutočné slzy jedného z talianskych reprezentantov ma fakt dojali. V taliansku je futbal ako náboženstvo, každý ho uznáva. Hrať za krajinu je ozajstná prestíž. Ohňostroje emócií k tomu patria tiež, veď sú to taliani. Škoda len, že svoj emočný rozsah neobohatili aj o gestá uznania. Bolo by totiž veľmi sympatické, aby na športových podujatiach znova zavládla pravá športová nálada, aby bolo vidieť , že hráči sú tam pre samotný futbal. Nie za milióny dolárov, ktoré vrazili do prezentácie a veľkých kampaní. Nie za finančné odmeny, ale pre hru a požitok z nej samotnej. Lebo o to vlastne pri futbale ide, o futbal.........