Dieťa vníma smrť veľmi prosto. Je tu, deje sa to, niekto tu bol a niekto zas už odišiel do nebíčka. Vybrala som sa v spoločnosti dcéky a svojej rodiny na ten najvačší cintorín v republike. Košický, zvaný aj veľký verejný. Bolo to dojemné, keďže už bola tma ako v rohu. Vždy som si myslela, že tma na takomto mieste musí byť asi tá najstrašidelnejšia. Omyl. Má vysoko pietne čaro. Státisíce sviečok nám osvetľovalo cestu. Kráčali sme pomaly, opatrne, a šepkali sme , aby sme nikoho nerušili.
Privinula som svoje dieťa, ktoré malo oči doširoka roztvorené. Aj cez všetky vrstvy oblečenia som citila, ako sa jej trepoce srdiečko. Ako malému vtáčatku. " Bojíš sa? " spýtala som sa. " Nie, ale už mi vyšla slzička" a teatrálne si vyfúkala noštek. Tesne pred tým sme totiž prechádzali okolo hrobčekov malých detí. Na každom svetili sviečky, iba na jednom v kútiku nebolo nič. Ani kvietky ani sviečky. Bol prázdny. Dcérka plakala. Opäť. Bez váhania som jej vložila do rúk sviečku, ktorú jej dedko opatrne zapálil. Položila ju tam s úsmevom.
Na svete je to tak. Dospeláci dokážu smútiť za blízkym človekom, aj vnímať smútok iných ľudí. A deti? Tak isto ako my. Cítia a vnímaju smrť hlavne vtedy, ked sa týka ich detského sveta. Ten je im najbližší...............