Pamätám si, keď moja spolužiačka silou mocou chcela mať čierne vlasy podobné tým mojím. Tak si ich zafarbila čiernou farbou. Nevyšlo, jej krásne dlhé ryšavé kadere mali jedného dňa zelený nádych. Keď som prechádzala okolo ich vežiaka zo školy domov, jej dvaja mladší bratia mi vyliali na hlavu nejakú zapáchajúcu zmes vody a ani neviem čoho ešte. Pritom ale nezabudli zakričať: Ani ty nebudes mať to, čo nemá naša Zdenka....
Úsmevné, však? Na autobusovú zastávku som však este dlho chodila po opačnej strane chodníka........
Závidieť niekomu niečo hmotné, či nehmotné, je pre mňa úplne zbytočné. Viem, že ja sama šťastnejšia nebudem, ak budem mať to, čo majú druhý.
Čo je ale ešte horšie, existuje taký trošku neštandartný, aj keď veeeeeľmi častý prípad spojený zo závisťou. Akýsi druh skývania sa za závisť. Len sa to tu tak hemží naokolo ľuďmi, ktorí všetko zhadzujú na závisť druhých.....
Vstávať ráno každý deň a vsugerovať si, že všetci mi len závidia. Ak ma niekto kritizuje, tak závidí. Ak niečo niekto posudzuje, to preto že mi závidí a nič mi nedopraje. Som krásna, milá, citlivá, pôvabná, pravdovravná, nemám žiadnej vady. Moje rozhodnutia sú vždy jedine správne, všetko čo robím robím úžasne a zvládam to s ľahkosťou. Všetci naokolo, ktorý majú čo i len o chĺpok odlišnejší názor od môjho tak mi určite len závidia. A ak nezávidia, tak určite budú. Pretože ostatní sú neschopní, iba ja som taká úžasná.
Pardón, ale to je už na mňa trošku veľa. Čo to s nami ľudmi je?
Je možné aby veľkosť ega prevládala nad zdravým úsudkom človeka? Je toto strach zo závisti ostatných? Alebo to len narcistické JA sa ozýva ako povrchné dieťa v nás. To už sme poniektorí takí zaslepení svojou veľkosťou a bohorovnosťou, že necítime misky váh zla a dobra? Skúsme sa trošku odbremeniť od dokonalosti vlastného ja a pozrime sa na život triezvo. Nezaškodí....................